Chcel by som upozorniť na to, že železničné trate na Slovensku sú v zlom stave. Ako príklad uvediem trať na stanici vo Vrútkach. Pri pomerne veľkej rýchlosti nákladného vlaku prechádzajúceho cez stanicu Vrútky bolo vidieť, ako sa koľajnice na spojoch pohybujú vo vertikálnej polohe. Bolo vidieť aj uvoľnené skrutky, ktoré vlastne vyššie spomínaný vertikálny pohyb umožnili. Považujem sa za veľkého cestovateľa. Je to môj koníček. Keď mám čas, idem napríklad do Prahy, či do Bratislavy. Ročne precestujem približne od 20 000 do 25 000 km. Dlho som si však nemyslel, že je to s kvalitou našich dráh až také zlé. Aj preto som investíciu do trate Trnava – Bratislava považoval za zbytočnú. Teraz som však na vlastné oči videl, že kvalita našich tratí je slabá. Sedel som v stojacom rýchliku na stanici. Rýchlik práve čakal na nákladný vlak, ktorý prešiel hneď po vedľajšej koľaji. Nie som odborník na túto problematiku, ale zdravý sedliacky rozum mi hovorí, že to pre cestujúcich môže byť nebezpečné. Bolo by potrebné na niektorých miestach spevniť podvaly (niektorí ich nazývajú pražce) na ktorých sú skrutkami pripevnené samotné koľajnice. Tieto podvaly môžu byť betónové, alebo drevené. Je to aj chyba pochôdzkarov, ktorí sú platení za to, že kontrolujú celú trasu, či sa na nej nevyskytujú podobné chyby. Je pre mňa veľkou záhadou, že práve takúto chybu si nevšimli. (a priamo na stanici!) Myslím si, že sú to chyby, pri ktorých môže dôjsť až ku vykoľajeniu vlaku. A tento prístup niektorých ľudí, nielen v oblasti tratí, ale aj v iných sférach zabezpečovania dopravy, robí celkovo zlý obraz o doprave, o nás Slovákoch, či o našom Slovensku vo všeobecnosti. V tomto prípade, kedy sa vyskytla chyba na trati, to však nie je len o zlom obraze, ale o možných následkoch. Problémom na Slovensku je však prístup mnohých ľudí vo viacerých sférach života. V reštauráciách sa často nájdu špinavé obrusy nad ktorými neochotný personál len kývne rukou, atď. Príkladov sa nájde určite veľa, od neochotných úradníkov až po arogantné správanie predavačky v potravinách... A takto je to aj v doprave. Pre nás cestujúcich je dôležité, aby sa sprievodca kontrolujúci lístky slušne pozdravil, poprial pekný deň, a nevadil by aj úsmev. Sú to dôležité veci, ktorých význam je jednoznačne pochopený u prosperujúcich firiem. Teším sa, že viacerí sprievodcovia sa už správajú lepšie, reprezentatívnejšie, mnohí si svoju prácu robia skutočne na jednotku. Sú typy povolaní, zamestnaní, v ktorých sa človek musí odosobniť. Je jasné, že aj ten sprievodca má svoj život so svojimi starosťami. Jeho bolenie hlavy z monotónnej práce by však nemal prenášať na cestujúcich. Cestujúci má právo na kvalitu, na ochotného sprievodcu, a v neposlednom rade na bezpečnosť. Na „estetickú“ chybičku tratí, ktorá spôsobuje tradičný zvuk vo vlaku, keď nás to myká z jednej strany na druhú, už radšej ani nemyslím. Spomínam si na jedného sprievodcu v zrýchlenom vlaku zo Zvolena do Žiliny, ktorý sa každému cestujúcemu pekne pozdravil, prihovoril, a s niektorými si dokonca zažartoval. Odchádzajúcim sa pozdravil dovidenia, čo som ešte predtým nikdy nevidel. (A to cestujem dosť často.) Žiaľ, nie všetci sú takýto ochotní, milí, povedal by som, až dobroprajní. Nájdu sa aj neochotní, mrzutí, nahnevaní, sprievodcovia neochotní pomôcť. Netvrdím, že všetci sú rovnakí, že všetci sú zlí a všetko je zlé. Netvrdím ani to, že všetci pochôdzkari si neplnia svoju prácu, ale žiaľ tí, ktorí mali na starosti trať vo Vrútkach... Chybičku „krásy“ na trati si možno všimli len niektorí, možno len moja maličkosť. Veď sú to „len“ detaily, ktoré cestujúci bežne neskúmajú. Život však ukazuje, že sa skladá práve z detailov. A tento detail na Vrútockej stanici k nim určite patrí. Nech by sme však akokoľvek hľadali riešenie problému s traťami, a ak by sme ho aj našli, nestačilo by to. Myslím si, že problém dopravy treba riešiť komplexne. Pomocou takéhoto komplexného riešenia môžme pomôcť aj cestovnému ruchu, ktorý potrebuje silný impulz a kvalitné zázemie. Veď je viac, ako jasné, že nestačí, ak len vyriešime otázku kvality tratí. Načo nám bude rýchlik TGV idúci 320 – 360 km/h, v ktorom sa však nebudeme dobre cítiť? Často sa totiž v doprave, ako som už spomenul, stretávame s neochotnými zamestnancami, ktorí ľudí od cestovania odraďujú. Ich cestu za kultúrou, oddychom a dovolenkami, tak presmerujú do iných štátov, ktoré sú na tom aj bezpečnostne, aj turisticky oveľa lepšie. Som však optimista a verím, že to pôjde dopredu. Povedal mi to aj istý pán, ktorý raz so mnou cestoval z Košíc. Predpokladám, že on cestuje ešte častejšie, ako ja, pretože pracuje v Olomouci. Povedal mi, že si všimol, že do rýchlikov, hlavne medzinárodných, už posielajú slušných a milých sprievodcov. Rozčuľoval sa totiž, že neochotná sprievodkyňa nebola po skontrolovaní lístkov schopná zatvoriť za sebou dvere na kupé. (Pred kontrolou lístkov boli zatvorené.) Aj z takýchto detailov sa skladá život a aj ten cestovateľský. A v doprave aj z detailov akými sú nezatvorené dvere a nedotiahnuté skrutky.Michal ALBERT, študent žurnalistiky na FF KU
